Zaeskar

Oficiálny názov: Slobodné mesto ZaeskarErb mesta Zaeskar
Prvá zmienka o osídlení: 242 th. l.
Samostatnosť: 885 th.l.
Zriadenie: sedemčlenná mestská rada na čele s richtárom
Richtár: Vrbas Jalč
Erb: žltozelený dub na modrom pozadí
Vyvážaný tovar: medovina, med, uhlie, drevo, kone, vlna, zvieracie kože
Významné miesta: Svätohájtrpasličia štvrť, Svätopola, mestská radnica
Významné organizácie: cech igricov 
Významné osoby: 
Počet obyvateľov: okolo 2700
 
 

      Zaeskar je mesto, ktoré žije predovšetkým z obchodu. Križujú sa tu staré obchodné cesty z jazerných miest do Skazadilu, zo Stredohoria do Soľnu a ešte ďalej, do slnečného mesta Nordel, do prastarých Arnofirských kniežatstiev a Umanátu ďaleko na západe. V meste denno-denne zvoni železné hrivny a bronzové sole, v menšom počte strieborné koruny a zlaté skazadilské tanily. Avšak každá minca má dve strany - bez ohľadu na to, kde ju vyrazili. Všade, kde cinkajú peniaze, sa okrem kupcov obšmietajú aj zlodeji... 

 
 
    Zaeskar je jediné zo siedmych miest Sedmomestia, ktoré neleží pri vode. Rozkladá sa na južnom vrchole Trojhoria. Trojhorie je nápadná vyvýšenina s troma zhruba rovnako vysokými a podobne tvarovanými vrcholmi.

Počiatky osídlenia Trojhoria sú stratené v hĺbke minulosti. Od nepamäti stojí medzi severozápadným a severovýchodným hrotom dubový svätoháj zasvätený divovi Perúnovi. V jeho blízkosti fungovala neveľká dedina Zelinka, v ktorej vládli miestni kmeňoví vladykovia už v čase, keď trpaslíci postavili na južnom hrote malú pevnosť Slafhrim (242 th.l.). Tá mala fungovať ako opevnené miesto pri obchodných cestách zo Skazadilskej ríše smerom na sever. Postupne, s rozmachom obchodu, sa význam a veľkosť Slafhrimskej pevnosti zväčšovala.

Drak Zaesk

V roku 333 th.l., počas jednej letnej noci, zo severu priletel drak Zaesk a v okolí Trojhoria zosadol. Niekoľko týždňov požieral dobytok v okolí, ničil dediny a polia. Keď vyšiel na Trojhorie, ľudia sa báli, že spáli aj Perúnov Svätoháj, preto sa spojili s trpaslíkmi z pevnosti (ktorý sa obávali zas tohto, že vypáli ich pevnosť). Spoločne vyrazili proti drakovi.

Ich zbrane boli ale na mohutného tvora prikrátke, len ho rozzúrili. Zaesk za to podpálil dedinu a všetky okolité polia, zožral pár trpaslíkov (ktorí sa odvážili priblížiť), no odletel preč. Hovorí sa, že bol zranený. Draka síce zahnali, ale pre ľudí to bola pohroma, pretože bolo krátko pred dožinkami a ich príbytky, zásoby jedla a všetka úroda zhorela. Hrozilo, že obyvatelia Trojhoria budú cez zimu hladovať.

Vladyka Čedrag, ktorý toto besnenie prežil, požiadal o pomoc Vučanské kniežatstvo. To jeho ľuďom poskytlo zásoby aj ďalšiu pomoc za odprisahanie podriadenosti. Od roku 333 th.l. teda toto územie patrilo pod Vučanské kniežactvo
Na južnom vrchole, pri pevnosti Slafhrim, vznikla dedina, ktorá dostala meno podľa draka Zaeska – Zaeskar
 

V roku 361 th.l. Čedragov syn Miroslav, súčasný vladyka Zaeskaru, spoločne s ostatnými kmeňmi v okolí, odmietol ďalej platiť Vučanskému kniežactvu prehnané poplatky. Vučanské kniežactvo na jar v roku 363 th.l. vypravilo trestnú výpravu, pred ktorou sa spojené sily kmeňov ukryli do Zaeskaru. Zaeskar vďaka vhodnej polohe a novej vysokej hradbe, ktorú pomáhali stavať trpaslíci žijúci vo svojej pevnosti, odolal niekoľkomesačnému obliehaniu. Vojaci zo severu síce vypálili pár usadlostí a odviedli ľudí do otroctva, ale Zaeskar ostal neporušený.

Zaeskarské kniežatstvo

Mnoho rodín po tom ostalo žiť v Zaeskare a nevrátilo sa do vypálených usadlostí, vďaka čomu vzrástla populácia a z dediny sa stalo menšie mestečko. Bola to strata pre mnohých vladykov, ktorí sa vrátili do zničených usadlostí, ktoré navyše zívali prázdnotou, pretože niektorí obyvatelia zahynuli, iní boli odvedení do otroctva, alebo ostali v Zaeskare. Miroslav to využil, vyhlásil Zaeskarské kniežactvo (v erbe malo posvätný strom a draka útočiaceho na strom) a vytýčil okolie desiatok míľ od Trojhoria, ktoré vyhlásil za územie kniežactva (363 tu.l). Nasledujúce dve desaťročia sa niesli v znamení bojov s vladykami a ich synmi, ktorý nesúhlasili so zvrchovanosťou Miroslava a so susedmi, ktorí sa domnievali, že Zaeskarské kniežactvo nie je dostatočne silné.

Miroslav zahynul v roku 382 th.l., na zimnicu a moci sa chopil jeho synovec Rastislav. Je pravdepodobné, že sa postaral o smrť Miroslavových synov, aby mohol vládnuť sám. Príliš schopným vládcom avšak nebol. Tak či onak, v druhom roku jeho vlády ho stihol trest (buď za vraždu bratrancov, alebo za neschopnosť) a zahynul behom poľovačky, keď ho vlastný splašený kôň zhodil na zem. Po niekoľkých dňoch v bolestiach zahynul.

Nebolo jasné, kto by sa mal ujať vlády, preto starší z rodov rozhodli pripojiť sa  k mocnejúcemu Kyjovskému kniežactvu. Kyjovskí vládcovia sa v tom čase už obávali útoku silnejúcej Rualdskej ríše, ktorá dobývala územia na východe. Pre zvýšenie obranyschopnosti bola v Zaeskare vybudovaná kamenno-drevená hradba. Základňa a spodná časť bola z kameňov, na ktorej bola vysoká drevená palisáda s ochodzou a drevenými vežami.

 
    Súčasť Rualdskej ríše
O tridsať rokov (v roku 409 th.l.) Kyjovské kniežactvo padlo a Zaeskar sa pripojil k Rualdskej ríši. Dobyvateľká armáda dobyla priamo srdce kniežatstva, mesto Zaeskar bolo ovládnuté bez boja. Vznikla Kyjovská marka, kde patril aj Zaeskar.
Počas tejto éry sa mesto rozrástlo. Väčšinu času bolo spravované dosadeným správcom oblasti, ktorý sa zaujímal predovšetkým o to, koľko bohatstva môže poslať do centrálnej ríše. Vo veľkom sa v tomto období ťažilo drevo, Zaeskarská medovina sa vyvážala na východ, až do miest Olfir a NarsisKyjovská marka, ktorá tvorila východnú hranicu, sa však postupne rozrastala. Boli zakladané nové a nové dediny na úkor stórov, ktorý v tomto období z okolia mesta Zaeskar takmer vymizli.
V roku 633 th.l. Rualdská armáda vedená Preslavom podnikla vpád na územie mesta Pjoln. Napriek prvotným úspechom výprava stroskotala.
Následne armády mesta Pjoln zatlačili Rualdskú armádu, ktorá sa stiahla až na pevnosti na sever od Besných hôr a mesto opustili. Zaeskar sa dohodou pripojil k Pjolnskému kniežatstvu a v roku 634 th.l. vzniklo Pjolnsko-Lesovské kniežatstvo.
 
Pjolnsko-Lesovské kniežatstvo
Počas existencie Pjolnsko-Lesovského kniežatstva zaznamenalo z remesiel veľký rozmach uhliarstvo. Uhliari vyrábali z dreva uhlie potrebné pre Pjolnské hute. Na miestach, kde bol vyťažený les vznikali pasienky. Choval sa tu spočiatku dobytok, ale časom sa tu začali chovať vo veľkom aj kone. Chovatelia vyšľachtili lesovské plemeno, ktoré je pre svoj vzrast a istý krok ako stvorené do členitého terénu.
V tej dobe sa tu rozšírili ako platidlo železné hrivny, aj keď väčšina miestneho obchodu stále prevládala naturálna výmena. 
 
Pjolnsko-lesovské kniežatstvo
 
Zaeskar opäť pod nadvládou Rualdu
V roku 797 thl. opäť rozhorela tzv. Pjolnsko-Lesovská vojna, keď zo severu pritiahol veľknieža Forold II. Železná ruka. Porazil obrancov a obľahol mesto Zaeskar, ktoré sa po vyjednávaní vzdalo výmenou za niektoré obchodné záruky. Vojna skončila v roku 800 th.l., keď Rualdská ríša uznala Pjolnskú hranicu podľa hraníc rieky Mgla. Zaeskar sa stal sídlom Lesovskej marky, a jeho opevnenie sa dočkalo vylepšení.
Sídlo Sverg na sútoku riek Mgla a Snehovka poriadne opevnili a stal sa z mesta významný hraničný bod. Odtiaľ v roku 806 th.l. nasledoval útok na Arnofirskú ríšu (v tom čase sa rozkladala na juhu). Rualdskej ríši sa podarilo dobyť územia až k mestu Soľn. Nasledujúci rok dokonca prekonala obranu a vyplienila mesto, ale len východnú a severnú časť - pevnosť aj most trpaslíci ubránili. 
 
Slobodné mesto Zaeskar
Súčasťou Rualdskej ríše bol Zaeskar až do roku 885 th.l., keď sa mesto osamostatnilo povstaním miestneho rodáka a správcu Slavomíra. On využil rastúce problémy Rualdskej ríše a postavil sa do čela boja o samostatnosť mesta. Miestni vyhnali správcu aj tú časť posádky, ktorá sa odmietla pripojiť k povstaniu.
Ako mnoho krát v minulosti, aj teraz pritiahla pred mesto trestná výprava, no nedokázala ho dobyť (aj keď iné opevnené usadlosti padli). Zaeskar mal opäť na svoju dobu silné hradby, dobrú obranu. Trpaslíci vyzbrojili ľudí svojimi kušami, ktoré boli smrtonosné aj v rukách nováčikov a použili aj plamenné bomby. Tými obrancov vyzbrojil alchymista Tario, ktorý podľa povestí objavil tajomstvo tekutého ohňa. Ohňom zničili veľké drevené veže a baranidlá.

Rualdská armáda však bola mocná a snáď by mesto dobyla, ale do vývoja dejín zasiahli veľmoži z mesta Tridendol, ktorí sa taktiež vzbúrili. Armáda bola od mesta Zaeskar odvolaná a mesto opäť získalo nezávislosť, tento krát pod vedením Slavomíra Igrica. Ten založil veľmožskú líniu Igricov.

Po Slavomírovej smrti v roku 899 thl. mestu vládli vladykovia z rodu Igricov, avšak napriek tomu bolo mesto často využívané inými, bohatšími a vplyvnejšími štátnymi útvarmi.
 
Zaeskar ako dôležité obchodmné a remeselné mesto 
Keď zanikla Rualdská ríša, nastalo obdobie uvoľnenia. Na území bývalej mocnosti síce rýchlo vzniklo množstvo samozvaných politických celkov, ale tie mali vlastné problémy. Obchod medzi severom a Skazadilskou ríšouHoriadom, alebo Umanátom Sarambwe začal obchádzať územie postihnuté katastrofou. Prúdil buď po mori, alebo okolo mesta Zaeskar. Mesto v tých rokoch zažilo rýchly vzostup. Napríklad, kým okolo roku 900 thl.l cez Zaeskar prešla jedna karavana s koreninami z Umanátu,  v roku 922 th.l. už boli štyri a v roku 926 th.l. až sedemnásť. 
Po roku 935 th.l. však nasledoval pozvoľný pád, pretože Lesovo sa stalo nebezpečným pre rastúci počet zbojníckych bánd. Napriek tomu mestská rada využila prostriedky z tečúceho obchodu. Mesto začalo spravovať široké okolie, z ktorého plynul do mesta tovar. Zabralo územie až po rieku Vihor na severe a až za Vlahu na juhu. Územie spravovalo cez vladykov a veľmožov (predstaviteľov kmeňov), ktorý mali okolo seba malú družinu o ktorú sa opierali. Tieto družiny a branci, povolávaný v čase potreby, tvorili celú Zaeskarskú obranu.
 
V meste sa rozvinulo šperkárstvo, truhlárstvo a kováčstvo. Okolie mesta nieje bohaté na kovy, tie sa museli výmenou, alebo obchodom, získavať zo Skazadilskej ríše, alebo Pjolnského kniežatstva. Platilo sa hrivnami, prípade kožkami.
 
Mesto malo v roku 962 th.l. konflik s osadníkmi z mestského štátu Bukovar.Tí sa snažili kolonizovať riedko osídlené územia formálne patriace mestu Zaeskar. Skončilo to mobilizáciou vojenskej sily a len tak-tak sa vyhlo otvorenému konfliktu.
Niečo podobné sa zopakovalo o dva roky neskôr s mestom Kyjov. Strhla sa tam šarvátka, ktorá takmer skončila vyvraždením jednej z dedín na pohraničí. 
 Aj preto sa mesto v roku 968 th.l. stalo súčasťou Trojspolku, ktorý v roku 989 th.l. vyústil vo vznik Sedmomestského kniežatstva.

 

Kontakt