Siedma noc po Ivanovej vražde

Začalo sa to pri Zbojníckej bráne.
Z prítmia lesov vyšiel jazdec. Štíhly fukso od únavy ledva kládol nohu pred nohu na rozpálenú hradskú, akoby mal v kopytách všetky cesty Sedmomestia. Naľavo i napravo sa v slabom vetre vlnili zlaté klasy, strážené celým komandom bizarných strašiakov. Slnko už zapadalo, ale muž koňa stále nepoháňal.
A to bolo zvláštne.
Kôň pomaličky došiel pred bránu, ktorú strážil jediný vojak. Keď cudzinec spozoroval vojaka, pokynul mu na pozdrav a, akoby to bola najprirodzenejšia vec na svete, šiel ďalej.
„Stoj človeče! Niečo na preclenie?“ zrúkol pobúrený muž, okamžite mu zastanúc cestu hrdzavejúcou halapartňou.
Muž pritiahol uzdu. Znova pozrel na strážnika, pokrútil hlavou a roztiahol ruky, aby videl, že nenesie žiaden tovar. Chlap ešte pozrel na sedlové vaky, ale na prvý pohľad bolo jasné, že sú úplne prázdne.
„Hm,“ poškrabkal sa po strnisku, keď si prišelca prezeral. Nemal zbraň, nemal tovar, nemal nič, len tie špinavé šaty a zmoreného koňa. „Meno?“
„Načo ti je moje meno?“ zavrčal cudzinec.
„Som mestský hajdúch,“ poklepkal si vojak po erbe, akoby to bola priepustka do neba a mimochodom si posunul šišak hlbšie do čela, hádam aby z neho šiel strach. „A skôr než vojdeš do mesta, privandrovalec, mal by si vedieť, že keď sa ťa hajdúch v Zaskare na niečo spýta, ty mu bez vrčania odpovieš! Je ti to jasné?!“
„Ešte nie som v meste,“ pripomenul cudzinec. Pohľadom zaletel k zelenej zástave vlejúcej nad bránou – slnko sa dotýkalo už len jej najvrchnejšej časti, každou chvíľou sa mohli ozvať zvony.
„Ale ak tam chceš ešte dnes, vyklop meno, ináč tu počkáš na ráno. O to sa rád postarám!“ hučal neústupne strážnik. Kôň znepokojene zaerdžal, akoby hrozbe rozumel. „Moje meno,“ zopakoval zamyslene cudzinec. „Nuž, volajú ma Sarazin Faestred.“
Strážnik najskôr od údivu otvoril ústa dokorán, vzápätí očervenel zlosťou a napokon zaťal ruky v päsť.
„Ty lotor jeden, ty si budeš zo mňa robiť žarty?! Veď ja ťa...“ Večerom sa rozozneli hlasy zvonov a prehlušili hajdúchove hrozby. Najskôr jeden, potom druhý a nakoniec aj tretí; dunivý hlahol sa niesol na míle od mesta.
Keď sa brány mesta zatvárajú, kvôli vyzváňaniu zvonov nie je počuť nič iné a Sarazin čakal práve na túto chvíľu. Zabodol päty do slabín a zdanlivo zmorený kôň preletel bránou, akoby celý deň vylihoval v tôni.
Strážnik nahnevane kričal, ale nikto ho nepočul, schmatol teda halapartňu a prebehol cez bránu akurát vtedy, keď sa jazdec stratil v kľukatej uličke. Zvony vyzváňali, brány sa zatvárali a vojak bol dokonale bezmocný.
V strážnici postával kapitán hliadky.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa zvedavo, keď začal hluk utíchať. „Niekto sa tu mihol... Vari sa dakomu nechcelo sa na váhy?“ 
„Nie, len mi prekĺzol akýsi drzý vandrák.“
„Tak prečo sa rozčuľuješ?“
„Ten oplan sa predstavil ako Faestred.“
„Čože?“ zasmial sa kapitán. „Tak to je podarený žart. Skutočný Sarazin Faestred by sa predsa nikomu nechválil menom. Určite si ten chlapík vymýšľal, len aby ťa nahneval.“
„Je mi jasné, že si to vymyslel,“ ohradil sa strážnik dotknuto, „len nemám rád, keď si niekto zo mňa robí žarty!“
„Kašli naňho,“ potľapkal kapitán strážnika po pleciach a sprisahanecky naňho žmurkol. „Bol tu starý Čipka a niečo tu nechal... čo tak sa pred nočnou strážou posilniť? Ubehne nám rýchlejšie.“
Nebolo treba viac hovoriť. Obaja vošli do strážnice a pri fľaše tvrdej horenice na podivného tuláka skutočne veľmi rýchlo zabudli.
Možno až príliš rýchlo...

Zvyšok poviedky nájdete v Istrozine

Ľuboš Bebčák, marec 2009, napísané pre Istrozin.

Kontakt