Závej

Ilustračný obrázok

Zasneženou krajinou kĺzali sane. Ticho, nehlučne. Fŕkanie zapriahnutého hnedáka znelo tlmene a vŕzganie snehu sa strácalo v podvečernom tichu.

Upotený furman trónil na kozlíku zabalený do kožušín, ktoré bránili chladu dostať sa mu na kožu. Ale ani tie nemohli zabrániť prapodivnej tiesni, ktorá zovrela jeho dušu. Azda to bolo tou bezútešnou sivou oblohou, alebo neprirodzeným tichom, ktoré ho obklopovalo. Cítil sa vinný, celkom akoby ho krajina obviňovala z toho, že hyzdí jej panenskú pokrývku z nepoškvrneného snehu.

Furman sa sám pred sebou zahanbil, aké hlúposti vymýšľa a popohnal zviera do poklusu. Lenže aj kôň sa bál. Fŕkal a od strachu gúľal očami, akoby ho obchádzala celá svorka lačných vlkov, no dravci nikde. Keď sa furman nad tým zamyslel, už dobrú chvíľu nepočul žiadneho vtáka, žiadne zašušťanie v kríkoch a celkom sa zdalo, akoby vstúpil do krajiny, kde živé tvory boli len na príťaž.

Zahnal čierne myšlienky, lepšie sa zabalil do huní, napravil si baranicu a znova pohnal ťahúňa opratami, aby mal tento desivý úsek cesty za sebou. Do hradiska sa dostane ešte pred zotmením a bol by dal všetok svoj náklad za to, aby tam bol už teraz.

Nahusto rastúce čierne kríky a nahé stromy lemovali bielu cestu. Sneh padal tak husto, že nebolo vidieť ďalej ako dvadsať krokov pred seba, preto furman zbadal prekážku na poslednú chvíľu – pritiahol opraty a zahrešil.

„Kieho čerta,“ šepol s hrôzou.

Ponad cestu sa klenul hrubý hrabový konár a z neho visel obesenec. Bol vyzlečený, otočený chrbtom k furmanovi a špičkami nôh sa takmer dotýkal snehového Záveja.

Ťažné zviera šalelo od strachu, mykalo hlavou, hrabalo kopytami, ktoré v súvislom snehovom koberci zanechávali ostré ryhy - ako dávno nepoužívané písmo vystupujúce z hĺbok zabudnutia prostredníctvo zvieracieho strachu.

Naopak furman sa ani nepohol. Ten výjav bol tak hrozný, až mu zamrelo srdce a v duchu mrmlal modlitby k Jarilovi a Svarogovi. Dlho sedel bez pohnutia, kým nazbieral čriepky odvahy a opatrne zoskočil z voza.

Čižmy z teľacej kože sa po váhou muža zaborili do snehu. Furman obišiel besniace zviera a štuchol do obesenca. Bol zmrznutý na kosť, musel tu visieť aspoň odvčera.

Obrátil ho teda čelom k sebe a pohliadol do čiernych očí, v ktorých plápolala iskrička života. Furman sa zľakol, ale niečo ho prinútilo ďalej hľadieť do očí. Boli hlboké a leskli sa tak, že furman v nich videl, ako sa splašený ťahúň pokúša vytrhnúť z postroja. Videl, ako mu pod kopytami víri sneh a, akoby ignoroval prirodzenému rádu vecí, sám sa preskupuje podľa vlastne vôle.

Kľukaté ryhy v snehu znehybneli, kôň stíchol a furman zachytil dáky vzdialený hlas – počul ho, tušil jeho význam, no nerozumel mu. Bolo to zvláštne, akoby jeho myseľ zachytila ozvenu hlasu burácajúceho v iných rovinách. Bolo to tak cudzie...

Kôň stíchol.

Furmana prudko strhlo a obrátil sa akurát vtedy, keď posledná kvapka krvi zmizla v snehu a po jeho ťahúňovi neostalo ani stopy. Oblial ho ľadový pot, zmocnila sa ho triaška, ktorá so zimou nemala nič spoločné.

Písmená.

Písmená zapísané do snehu sa sami vyslovili, vtrhli do zimného podvečera víriac sneh do takej miery, až nebolo isté, či sneh stále padá, či stúpa. Furman ukročil, no vrazil do obesenca.

„Zničil... sprznil... podupal... zohyzdil...“ ozvalo sa vydesenému furmanovi v hlave. Slová zneli vŕzgavo, ako keď sa nohy zabárajú do snehu.

Zo záveja sa najskôr vynorila ruka, potom všetko ostatné. Biely netvor.

„Svarog...“ hlesol furman, padol na kolená a odovzdal svoju dušu bohom.

„Podupal...“ zaškrípala obluda.

Na jeho dušu padla noc.

***

Ráno sa na hrabovom konári kolísali dve premrznuté telá, špičkami siahajúcimi tesne nad čerstvo naviaty sneh. Snežilo a aj Závej pokojne spal.

Ľuboš Bebčák, 2011 (upravená verzia)
Pôvodná verzia súťažila v roku 2009 v súťaži Ohnivé pero na Fandom.sk

Kontakt