Tanec smrti

Päť spotených chlapov ticho čupelo v tieni vypálenej hasičskej stanice. Opierali sa očmudenú stenu, špárami medzi tehlami vykukovali von.

„Ide,“ šepol mohutný chlap s veľkou spáleninou na krku. Z opasku mu visel ťažký, hrôzu naháňajúci palcát. „Je sám, má koňa a kušu.“

„Je to dragan?“ spýtal sa nervózny mladík.

„Je.“

„U všetkých démonov smrti,“ zahrešil mladík, „čo ak to je Texotli?!“

„Nie je.“

Ale poďobaný mladík nepočúval. „Hľadá Svoľuba, za to, že ich zradil, my ho nezaujímame. Nechajme ho, nech si s ním vyriadi účty a my…“

„Upokoj sa, vlastnými rukami som ho zabil,“ zavrčal silák a poškrabal sa po spálenine. „Neviem kto to je, ale nás je trinásť. Keď vojde medzi chatrče obkľúčime ho a zabijeme.“

„A zhrabneme odmenu,“ doplnil plešivý žoldnier.

„Pripravte sa,“ rozkázal vodca a prehodil si cez rameno ostnatý palcát.

Viedol koňa presne stredom pustej ulice, na ľavej strane tela ho pálilo slnko. V rozpadajúcich sa chatrčiach, ktoré lemovali cestu, kedysi bývali baníci, v skalách za nimi zívalo niekoľko temných otvorov. Dragan vedel že kráča do pasce, ale bolo mu to jedno.

Šiel ľahostajne, nenáhlil sa, neotáľal. Zo sedlového puzdra ako totem smrti vyčnievala tmavá rukoväť veľkej kuše. Dedičstvo po učiteľovi, ktorý mu kúsok po kúsočku odhaľoval tajomstvá smrti. Krížom cez hruď mal prepásaný pás so starostlivo poukladanými nožmi. Vedel kde ktorý je bez toho, aby sa zdržiaval šmátraním a to mu neraz zachránilo kožu. No najviac krvi preliala dvojica ako britva ostrých miquztli, neľudských zbraní, ktoré si pamätali úsvit vekov.

Zbroj nemal žiadnu, len primitívnu masku zo surovej kože. Na slnku stvrdla a popukala.

Bez mrknutia oka vošiel do pasce.

Vráta na stajni, ktoré len nedávno minul, vrzli. Z úkrytu bez slova vyšiel poltucet ozbrojených chlapov. Spoza rohu na konci ulice sa vyhrnuli ďalší a zablokovali mu cestu z oboch strán. Na najbližších skalách sa niečo pohlo. Dobre ukrytý chlap vykukol, zacielil a stlačil spúšť. Pasca sklapla.

Reagoval automaticky, okamžite, inštinktívne. Vytrhol kušu zo sedla, uskočil a oceľová šípka preletela miestom, kde mal vrah ešte pred chvíľou hruď. Kôň sa splašil a vyrazil v ústrety vzdialenejšej skupine mužov.

Kuša v jeho rukách akoby sama našla strelca. Cvakla spúšť, tetiva zadrnčala a strelcova hlava explodovala v spŕške krvi. Dragan siahol po nožoch a otočil sa k mužom, ktorý sa už blížili.

Najvyšší sa zvalil na chrbát rozhadzujúc rukami. Z krku mu trčala dôverne známa rukoväť noža. Ďalší odhodlane skočil vpred, ale miquztli mu so zahvízdaním preletelo krkom a pokropilo jeho troch druhov čerstvou krvou.

„Prekliaty had!“ zakričal ktosi. „Na neho!“

Dragan neodpovedal. Než sa na neho stačili všetci naraz vrhnúť, bol medzi nimi. Miquztli zablysli a zasvišťali. V hudbe čepelí, ľahkých ako pierko, ostrejších než britva, zazneli prvé tóny tanga smrti.

„Skap!“ zakričal chlap s veľmi dlhými strapatými vlasmi a neohrozene sa rozohnal sekerou, ale už nemal čas vyhnúť sa letiacej čepeli. Zbraň mu otvorila hrtan a on sa zvrátil dozadu s rozďaveným krkom a vypúlenými očami. Druhý skúsil bodnúť dragana do slabín, ale ten mu jediným švihom odťal ruku v zápästí a skopol ho medzi kumpánov.

Potom už dragana nebolo v pohyblivej zmäti tiel vidno. Na zem padla vyholená hlava, kostnatý muž klesol na kolená zovierajúc si chirurgicky odťatý kýpeť, iný padol do prachu s rozťatou šľachou, poďobaný mladík sa tackal preč snažiac sa natlačiť si do brucha povrazce čriev, ktoré sa mu s krvou hrnuli z rozpáranej hrude. Kruh tanečníkov sa presúval po ulici a zmenšoval sa, zanechávajúc za sebou mŕtvych, umierajúcich a ranených až nakoniec ostal stáť len zakrvavený dragan a chlap so spáleninou. Jeden tenký a ohybný, tanečník smrti, druhý pevný a široký v ramenách, hotový bohatier.

„Predsa žiješ, Texotli.“

Dragan sa nepohol. Nedal najavo, že by muža počul.

„Zvrhol som ťa do plameňov. Myslel som…“

Odopol si remienky a krvou zašpinená maska padla do prachu. Ľavá časť draganovej tváre bola spálená. Čierne oči boli rovnako bezvýrazné ako tvár.

„Urobil som to na Svoľubov rozkaz, nebolo v tom nič osobné. Toľko krát sme spolu čelili nepriateľom, pamätáš?“

Ticho.

„Čo teraz? Mohol by som ti pomôcť dostať Svoľuba…“

Miquztli sa pohli, dragan urobil krok vpred.

„Bastard!“ vykríkol muž a zaútočil. Ostne mali zasiahnuť dragana do hrude, ale on odtancoval bokom, špička čepele rozťala mužovi krčnú tepnu. Palcát odletel preč, muž padol na cestu, chrčal, rukami sa snažil zastaviť prúd tmavej krvi. Dragan ho prekročil a pokračoval ďalej. Neobzrel sa, nemal dôvod.

Vyšiel po svahu, kde v skalách zívali vchody do opustených štôlní. V prachu rozoznal množstvo stôp, ktoré viedli k jednej z nich. Zamieril tam.

Štôlňa nebola široká ani meter, viedla ho hlbšie do útrob zeme. Hlavou sa dotýkal starých stropných trámov, prehýbajúcich sa pod ťarchou skál. Šiel dlho kým v tme zazrel mihotavý plamienok sviece. Bol tam. Svoľub, neprirodzene bledý, s nafúknutým bruchom a prázdnym výrazom v tvári sa opieral o skalnú stenu, posledný úbohý úkryt pred smrťou. Niečo tu hrozne páchlo.

„Texotli,“ ozval sa omámený hlas, „tušil som, že si prežil. Vedel som… že tí vonku ťa nezastavia. Teba nie.“

„Ušetri ma opileckých žvástov,“ zasyčal Texotli a ukázal mu zakrvavené čepele. „Vieš prečo som tu?“

„Lebo som zradil,“ uškrnul sa Svoľub. V pravici sa mu zjavil nôž. Dragan si noža nevšímal, Svoľub pre neho nebol žiadna hrozba.

„Vieš, aký je trest?“

„Možno mi neuveríš priateľu, ale so smrťou som sa už zmieril. Dlho, dlho si mi bol v pätách, mal som, mnoho času pripraviť sa. A teraz ma od nej delí len… len posledné okamihy…“ vydal zo seba s námahou a nôž priložil hrotom k bruchu. Oboma rukami zatlačil.

Texotli v pachu, ktorý sa v pivnici vznášal, rozpoznal ópium. Uvedomil si, že Svoľub nie je opitý, ale nadrogovaný.

„…a dúfam, že pôjdeme do pekla spolu!“

Svoľub si pomalým precíznym pohybom rozpáral brucho odspodu až k hrudnej kosti. Z rany sa vyvalila krv a niečo…

To niečo zaútočilo. Nepripraveného dragana to chytilo okolo pása a začalo mu drviť kosti. Miqutzli zasvišťalo vzduchom a bez námahy rozťalo hmyziu končatinu. Lenže to ho už schmatla druhá. Svoľub sa ticho smial, ale ako sa to niečo dralo von z jeho tela, popretŕhalo mu črevá a rozlámalo bránicu. Smiech zanikol v bublaní krvi.

Z hrudníka vykukla hmyzia hlava s párom tykadiel a ďalšie končatiny. Texotli nikdy nič také nevidel, netušil, s akým netvorom má dočinenia. Tlak zovierajúci mu hruď silnel, v nemožnom uhle sa rozohnal rukou a zaťal do klepeta. Tlak povolil, rýchlo sa vysúkal von a odvalil z dosahu netvora.

Nad jeho hlavou niečo zapraskalo. Až vtedy si všimol, že ďalšie dve končatiny zachytili staré trámy a lámu ich. Čepele zaspievali vysokým tónom, Texotli preťal jeden z výčnelokov a bezmyšlienkovite sa rozbehol von zo štôlne.

Strop sa zrútil, z diery v stene vyletel oblak prachu. Skôr než sa ustálil, vyšiel z neho dragan. Bol vysilený, krvácal, ale nič z toho nebolo dôležité – úlohu splnil. Dotackal sa do tieňa vypálenej hasičskej stanice, kde sa zosunul na zem. Dvaja muži, ktorým len odťal ruky boli preč – ten s rozťatou šľachou dlho do noci skuvíňal a snažil sa odplaziť preč. Ostatný mlčali. Tú noc nespal, jedným okom pozoroval východ zo štôlne. Netvor ostal pochovaný pod hromadou skál.

Na svitaní si obviazal rany, vzal kušu a vydal sa hľadať svojho koňa. Pri odchode ukončil trápenie toho s rozťatou šľachou. Viac sa neobzrel, nemal dôvod.

Ľuboš Bebčák, november 2011, napísané pre Fandom.sk

Kontakt