Skúška

Paríž, roku Pána 1349

„Nepočujem zvony,“ poznamenal umierajúci prior Carbonet, keď brat Anselm pokorne vstúpil do jeho cely.

„Zvonili by stále,“ vzdychol dominikán. „Situácia sa vôbec nezlepšuje. Každým dňom umrie v Paríži niekoľko stoviek ľudí. Niet kňazov, ktorí by ich kresťansky pochovali. Ľudia mŕtvych len tak hádžu do jám a prikryjú ich trochou hliny... ale dnes som videl psy, ktorí telá vyhrabali von a požierali ich uprostred ulíc! Smrť je všade!“

„Len pokoj,“ chlácholil ho Prior, „Pán oddeľuje plevy od zrna. Čierna smrť je Božia skúška a my v nej musíme obstáť.“

„Skončí to vôbec niekedy?“

„Každá skúška raz skončí, brat Anselm. Každá.“

Anselm prikývol, ale v skutočnosti priorovým slovám neveril.

 

 
Paríž, o dvanásť rokov neskôr
Vo výške troch poschodí sa na dubových prekladoch týčili vikiere vyčnievajúcich poschodí a až pričasto sa ich strechy približovali do takej blízkosti, že v Parížskych uliciach po väčšinu dňa panovalo pološero. Vietor clivo zavýjal a v prázdnych uličkách naháňal zožltnuté lístie. Nebolo tu ani živej duše.

Brat Anselm zastavil pred jednou z remeselníckych dielní a štuchol do odchýlených dverí. Pánty povolili a dvere sa s veľkým rámusom zosypali dnu. Ten pád vyvolal na tomto tichom mieste nepatričný hluk. Mních na chvíľu stŕpol a započúval sa, či niečo nevyrušil.

Našťastie, okrem zavýjania vetra a vŕzgania červotočmi prežratých domov nezačul nič. Vošiel dnu, rozhliadol sa a zajasal. Konečne našiel šusterskú dielňu. Prehľadal v policiach zoradené dreváky a obul si také, ktoré mu sedeli. Svoje sandále vložil do police miesto drevákov.

„Snáď mi Pán odpustí túto krádež, ale už nikomu nepatria a beriem si len to, čo skutočne potrebujem.“

Vyšiel z dielne na ulicu a pobral sa smerom ku kláštoru. Kráčal vysokou trávou, míňal práchnivejúce domy, námestia zarastajúce krovím a stromami. Na brehu Seiny sa vyvaľovali čierne vraky hnijúcich lodí. S cármi plachiet visiacimi zo zlámaných sťažňov pripomínali aj za bieleho dňa lode duchov, no Anselm ten pohľad dôverne poznal a vôbec ho nedesil.

Vkročil na dubové brvná Grad Pontu, ktorý sa klenul ponad Seinu. Klopkanie drevákov na dreve zanikalo vo vŕzganí a škrípaní mosta, ktorý stonal pod mohutným náporom vody. Ulice boli zarastené, ale most bol holý a preto bolo vidieť na moste množstvo harabúrd, ktoré tu z čias morovej rany ostali: vozíky so zlomenými kolesami, hrdzavejúce brnenia, kúsky šiat a množstvo špiny.

Kedysi sa tu tlačili húfy ľudí, dnes tadiaľto kráča len jeden starý dominikán, pomyslel si trpko. Ponorený do chmúrnych spomienok, minul zrúcaniny katedrály Notre Dame, prešiel cez Petit Pont a uzrel polorozpadnuté múry svojho kláštora.

Rue Saint-Jacques, vzdychol odovzdane. Tu som prežil celý život a tu aj zomriem.

Minulú jar ho na lôžko položila ťažká choroba a len vďaka Pánovej pomoci dokázal vstať. Napriek tomu cítil, že sily ho už opúšťajú. Jeho posledná hodina sa blížila.

Pred vchodom do kláštora nastavil tvár posledným hrejivým lúčom jesenného slnka a usmial sa. Teplé dni sa čoskoro skončia a Anselm vedel, že keď na jar opäť zakvitnú stromy, on tu už nebude. Prach si a na prach sa obrátiš...

Bez ďalšieho otáľania vošiel do brány, aby ho na ulici nezastihol súmrak, ale vzápätí sa zháčil. Dvanásť rokov som nevidel západ slnka, pretože som sa ukrýval pred nočnými tieňmi. Ostať v noci vonku by bol... môj koniec. Ale ten je už tak či onak predo dvermi. Načo predlžovať agóniu? Nie je predsa krajšia smrť pri pohľade na západ slnka, ako v zatuchnutej kláštornej cele?

„Apages Satane!“ zvolal odrazu a rázne potriasol hlavou. „Pokúšaš ma, ale napísané je: Zbabelci, neveriaci, poškvrnení, samovrahovia, smilníci, traviči, modloslužobníci a všetci luhári budú mať podiel v jazere horiacom ohňom a sírou!“

Anselm vbehol do kláštora a v duchu prosil Boha o silu odolávať pokušeniu.

***

V noci nemohol spať. Ležal v posteli priamo pod oltárom a pozoroval plamienok večného svetla.

V kostole si ustlal už dávno. Nanosil tu všetky knihy, zvitky zo skriptória a iné užitočné veci. Z domu Pánovho si urobil svoj domov, pretože kostol bol v noci jediným bezpečným miestom. Veril, že Pán to pochopí. Knihy mu už neboli na nič, pretože jeho zrak sa v posledných rokoch zhoršil natoľko, že po chvíli čítania už nerozoznal litery, ale stále si ich vysoko cenil. Cez dávno napísané knihy sa mu prihovárali ľudia. Keď mal ich knihy cítil, akoby tu ešte stále boli...

Z úvah ho vytrhol hlasný buchot.

Anselmovi sa srdce divoko rozbúchalo. Neodvážil sa ani nadýchnuť a bojazlivo vypliešťal oči do tmy. V prísvite večného svetla rozoznával len obrysy masívnych dverí zaistených závorou.

„PÁN je ochranca môjho života, pred kým sa mám strachovať?“ šepkal slová žalmu, ale pramálo ho upokojili. Zdá sa mi, že buchot prišiel z kláštorného nádvoria. Že by ma konečne našli? Možno, ale tu neprídu - pánovmu príbytku sa vždy vyhýbali. Čo tu potom robia? Pane, daj mi silu...

 „Kto sa bojí Pána, pred ničím sa nestrachuje ani neobáva, lebo on je jeho nádejou,“ začal odriekať, aby sa posmelil. „Kto sa bojí Pána, pred ničím sa nestrachuje ani neobáva, lebo on je jeho nádejou. Kto sa bojí Pána, pred ničím sa nestrachuje ani neobáva, lebo on je jeho nádejou....“

A on ho vyslyšal, lebo keď stíchli slová modlitby, chrámom sa rozľahlo ticho.

***

Na druhý deň sa výrazne ochladilo a Anselm vedel, že do niekoľkých týždňov napadne prvý sneh. Hneď ráno sa vybral na breh Seiny, loviť ryby. Keď Paríž spustol, veľmi rýchlo sa z rieky stalo bohaté lovisko, o ktoré sa nemal s kým deliť.

Za všetko môže Čierna smrť. Pred dvanástimi rokmi ju pán zoslal na hriešny Paríž. Do jesene na následky choroby zomrela väčšina obyvateľov, skazu prežila len hŕstka, ale tú vzápätí stihol horší osud... Keď mor zúril, ľudia začali činiť pokánie, ale boli aj takí, ktorí v hodine skúšky neobstáli a obrátili sa k diablovi. V snahe zachrániť sa pred smrťou mu zapredali svoje duše a on sa ich zmocnil. Na nich sa vyplnili proroctvá z knihy Zjavení : „V tých dňoch ľudia budú hľadať smrť, a nenájdu ju, budú si žiadať zomrieť, a smrť od nich utečie.“

Telo i myseľ im zlá moc zmenila na nepoznanie... Anselm príliš dobre vedel, čo prežívajú, pretože v tých časoch bol exorcistom. Boja sa Pána. Cez deň sa ukrývajú a v noci vychádzajú z úkrytov, aby ukojili svoj hlad po krvi. Vyvraždili všetkých, ktorých nezabil mor, alebo neušli z mesta. A možno, mních sa pri tej myšlienke zachvel, už vyvraždili celý svet!

Keď ľudia zmizli, Paríž, najväčšie mesto západného sveta, sa začal rozpadať a meniť na les. Kde sa zrúti dom, tam vyrastú stromy a kríky.

Anselm uvažoval a sledoval vraky lodí na opačnom brehu. Kedysi tam bol prístav veľkého cechu seinských lodníkov, kde kotvili všemožné plavidlá nakladajúce víno. Cech lodníkov bol tak vplyvný, že ich erb s loďou sa stal erbom celého Paríža. Ale všetko do času. Po ich svetskej moci ostali len vraky lodí, ktoré neodniesla rieka v čase jarných dažďov do oceánu.

Medvieďa, pomyslel si dominikán, keď sa v tráve nad vrakmi niečo pohlo. Niekde blízko musí byť aj jeho matka - ešte šťastie že som nešiel loviť k Saint-Gervais-et-Protais. Ak boli pred morom v Paríži medvede, tak len zbedačené cirkusové, ktoré za odpadky tancovali pred zástupmi ľudí. 

Anselm sa zamračil. Medvieďa, ktoré sledoval, sa na zviera pohybovalo zvláštne. Ako keby to bolo... chvíľu vyjavene hľadel tým smerom, neistý, či to len nie je ilúzia stvorená satanom.

Dieťa?!

Vytiahol z vody udicu a rozbehol sa, čo mu to staré nohy dovoľovali. Prebehol cez rozheganý Petit Pont a zastavil až pár krokov od čupiacej postavy, v ktorej spoznal malého chlapca. Bol špinavý, nahý a zanedbaný, no predsa to bola ľudská bytosť.

„Chvála Pánovi!“ zvolal radostne a do očí sa mu vtisli slzy.

Dieťa jeho pohnutie nezdieľalo. Pozorovalo ho sčasti zvedavo, sčasti nedôverčivo a celkom určite si neuvedomovalo neobyčajnosť tohto stretnutia. Anselm si čupol na jeho úroveň, díval sa mu do očí a opatrne vystrel ruku. Po dvanástich rokoch samoty sa dotkol ľudskej bytosti.

***

Božie cesty sú nevyspytateľné! Ešte včera som uvažoval nad smrťou, dnes mi pán dal nádej a nový zmysel života. Môžem odčiniť svoje dávne hriechy.

Chlapec spal v jeho posteli pod oltárom. Bol čistý, nasýtený a zaodetý, ale doposiaľ nepovedal jediné slovo. Pri kúpaní trochu vrčal, takže Anselm si domyslel, že doteraz sa chlapec nestretol s iným človekom. Ale ako potom dokázal prežiť? Mal asi päť rokov - kde strávil tých päť posledných zím? Kto sa o neho staral? Čo jedol?

Prekliati pobili všetkých ľudí v Paríži a okolí, len ja, dominikánsky exorcista, som sa im dokázal roky úspešne vyhýbať.

Možno na iných miestach ľudia prežili. V izolovaných skupinkách, ukrývajúcich sa na noc do domu Pánovho... Ako sa sem to chlapča dostalo?

Množstvo otázok mu plávalo v mysli, ale bol spokojný, pretože Boh jeho prosby vypočul. Zakutral sa do plášťa a sledoval bezstarostný detský spánok.

***

Noc preťalo neľudské úpenlivé kvílenie.

Anselm vyskočil na rovné nohy, podvedome schmatol palicu a vzápätí ho zachvátil des, pretože cez odchýlené vráta nakúkal do kostola bledý mesiac. Vrhol pohľad na posteľ a vykríkol v hrôze, keď zistil, že je prázdna.

Kde je chlapec? Kde je? Je možné, že som dvere nezaistil závorou? Možno, nespomínam si... ja hlupák, ja nezodpovedný hlupák!

S palicou v ruke sa náhlivo vybral k odchýleným vrátam. Nie je tu, vybehol niekde von. Mal som mu vysvetliť, že v noci nemôže odtiaľto odísť... Musím, musím ho nájsť skôr ako ho nájdu oni! Bože, pomôž mi!

Vybehol z kostola na chodbu, keď zachytil vysoké kvílenie – to boli oni. Prekliati. Zvuk prišiel zo záhrady a on sa tam okamžite rozbehol, nedbajúc na nebezpečenstvo. Prebehol cez krížovú chodbu a zastal v hrôze, pretože Boh nebol natoľko milostivý, aby zastrel mesiac a tú hrôzu ukryl v tmách.

V sade plnom holých jabloní videl pol tucta prekliatych. Pár krát ich zahliadol, to áno, ale takto zreteľne ich ešte nikdy nevidel. Boli to zhnité, mokvajúce tvory s kostnatými lebkami a pokrútenými údmi na výsmech celého ľudského plemena. Niečím ťažko definovateľným sa ľudskosti blížili, ale zároveň boli zlí, nevítaní a cudzí, až sa mu z toho prevracal žalúdok.

Anselm sa neodvážil pohnúť, ale keď si uvedomil, že sa prekliati okolo niečoho zhrčili, v zlej predtuche bolestne vykríkol. Tvory ho zaregistrovali, otočili k nemu znetvorené tváre bez nosov, očí a iných, pre človeka charakteristických rysov. A vtedy uvidel, čo jeden z nich držal v rukách – bezhlavé ľudské telo, z ktorého na zem tiekla krv.

„Bože môj...“

Všetci ako jeden sa k dominikánovi pohli. Ten zaspätkoval, rýchlo chytil do rúk kríž, ktorý mu visel na krku, a ako štít ho nastavil pred seba. Spomenul si na dobu pred príchodom Čiernej smrti, kedy v mene najvyššieho vyháňal z posadnutých úbožiakov zlých duchov.

„V mene Boha otca, Boha syna a Ducha svätého odstúpte!“

Tvory už boli na krok od neho, keď náhle uskočili späť a ich telá s hnusným čvachtaním padli k zemi. Za strašného kvílenia z nich niečo vystúpilo - akoby to bola temnota, alebo nejaká hmla, ktorá sa rozplynula v tmavej noci. Pach hniloby a síry zaplnil ovzdušie natoľko, že Anselm padol na kolená a zvracal.

Keď si utrel ústa zodvihol pohľad. Na mieste, okolo ktorého boli tie tvory zhrčené, stál chlapec. Starý exorcista vstal, s úľavou sa rozbehol k nemu hodlajúc ho objať a upokojiť, ale tesne pred tým sa zháčil. Všimol si, že chlapec drží v náručí telo bez hlavy presne tak, ako ho pred tým držal jeden z tých prekliatych netvorov.

Pane Bože, oni ho učili ako sa kŕmiť! Anselm opäť pozdvihol kríž, ale z úst mu vyšlo len nezrozumiteľné zajachtanie. Ako si to mohol dopustiť? Snáď nás všetkých zvrhneš k diablovi? Domini canes, tak nás volali. Pánove psi, čo pomáhajú chrániť stádo pred zlodejmi... ale čo zmôže jeden starý pes, keď nás pastier opustil?

Chlapec sa usmial, akoby vedel, na čo dominikán myslí. S nadľudskou silou, akú majú len posadnutí, schmatol mnícha za zápästie a jediným pohybom mu zlomil ruku zvierajúcu veľký drevený kríž. Anselm vykríkol a padol na kolená.

Chlapec nad ním zastal a vyceril zuby – úplne obyčajné detské zuby, ale ešte červené od krvi. 

Diskusná téma: Skúška

Neboli nájdené žiadne príspevky.

Pridať nový príspevok

Kontakt