Posledný kontinent

(Na motív skutočných udalostí)

 

Austrália, rok 1770 

More udieralo do pobrežia, na ktorom stáli stovky tmavých domorodcov. Niektorí sedeli na zemi, niektorí stáli, zvyšní sa opierali o luky a stromy. Všetci pozerali na horizont, kde sa temné more dotýkalo búrkovej oblohy.

Vzduch bol nabitý napätím. Celý svet, okrem neúnavného mora, stíchol v neblahej predtuche.

„Vidím,“ ozval sa jeden z najmladších, ktorý mal najostrejšie oko.

Všetci mu rozumeli. Boli tu zhromaždení domorodci z celého kontinentu, hovorili rôznymi jazykmi, ale napriek tomu rozumeli, pretože zdieľali spojenie s Veľkým Duchom. Práve vďaka tomuto spojeniu vedeli, že príde tá veľká strašidelná loď.

Pochmúrny deň sa menil na pochmúrny večer, zatiaľ čo sa biely bod približoval. Domorodci pomaly vstávali a naťahovali krky. Keď už rozoznali aj biele plachty a postavičky ľudí, najstarší z mužov vstal.

„Toto je koniec civilizácie.“

 

Austrália, rok 1910

Eric Mjöberg kráčal k zapadajúcemu slnku.

Nekonečný austrálsky buš sa dotýkal neba snáď na tisícky míľ ďaleko všetkými smermi. Nič okrem suchej trávy a tŕnistých kríkov, len sem-tam skupinka odolných stromov, alebo pieskovcová skala. Nebola tu žiadna cesta, ktorou by sa dalo kráčať. Civilizovaný svet spoznal Austráliu  už dávno, ale do jej neúrodných častí ešte neprenikol.

Ericove šaty mali neurčitú farbu, ktorú získa každý odev po dlhom pôsobení poludňajšieho slnka, potu a prachu. Málokto by v ňom spoznal švédskeho gentlemana, ktorý pred necelým rokom prezentoval pred kolégiom švédskej Kráľovskej akadémie svoje odvážne teórie.

Sprevádzal ho James, polovičný aborigén. Bol čiastočne civilizovaný, čo znamenalo, že nechodil nahý, ovládal angličtinu a zarábal si na živobytie všemožnými spôsobmi. Ani kresťanská výchova z neho nestriasla vieru v duchov a v jeho pohľade občas mihol vzdorovitý pohľad, posledné zvyšky divošstva, ktoré v ňom nedokázala potlačiť ani Európska výchova.

„Deň končí,“ pripomenul James.

Eric sa zamračil, pretože jeho spoločník mal pravdu. Preskúmal pohľadom buš, pozrel na slnko, ktoré už delilo od horizontu len pár palcov. Noc prichádzala, aby prerušila ich hľadanie.

„Už sme mali byť pri Skeleton Hill... Neoklamal nás ten tvoj priateľ? Vôbec by som sa tomu nečudoval.“

„Mandu nás poslal správnym smerom. Má vás rád, pretože Ste mu darovali hodinky.

Eric pri spomienke na tú udalosť nechápavo pokrútil hlavou. Aborigénovia nič nevlastnili, nič nevyrábali, nič nestavali, ani nezhromažďovali. Žili zo dňa na deň, nahý, len z toho čo našli v buši. Peniaze pre nich nič neznamenali, ale lesklé čačky, ako napríklad naťahovacie hodinky, mali pre nich obrovskú cenu, aj keď im boli na nič.

Eric vzdychol.  „Budeme sa držať smeru až do úplnej tmy. Maj oči na stopkách.“

„Budem mať oči na stopkách,“ vyceril zuby James.

Chvíľku mlčky kráčali ďalej. Terén sa takmer nevlnil, ale chôdza bola náročná, pretože zo zeme sálalo teplo a do očí im svietilo zapadajúce slnko. Nekráčali dlho a na obzore sa im ukázala mierna vyvýšenina. Eric s nádejou pridal do kroku, ale James ho zadržal.

„Značka,“ ukázal na pár zviazaných vetvičiek, ktoré viseli z tŕnitého kríka. „Tu začína posvätná pôda.“

„Výborne,“ potľapkal Eric miešanca po pleci a zahľadel sa na neďaleký kopec. „Znamená to, že Skeleton Hill je pred nami.“

„Áno ale... Možno by Ste mali s pátraním po mŕtvych prestať,“ ozval sa nesmelo James.

„Skutočne?“ pozrel sa Eric spýtavo.

„Viete, počul som od náčelníkov nadávky, keď o Vás hovorili. Sú nahnevaní, pretože zbierate kostry.“

„A?“

„No... Vy by ste tiež nechceli, aby niekto kradol kosti vašich predkov,“ dodal si James konečne odvahy. „Nie je to správne.“

Miešanec mal samozrejme pravdu, ale to na veci nič nemenilo. „Tie kosti zmenia náš pohľad na svet, prinesú ľudstvu poznanie.“

Miešanec nechápal. „Ako môžu kosti mŕtvych priniesť poznanie?“

„Myslím, že aborigéni sú chýbajúcim článkom ľudskej evolúcie,“ začal Eric, ale uvedomil si, že sa rozpráva s človekom, ktorý nevie ani čítať. „Jednoducho potrebujem do Švédska dostať niekoľko kompletných kostier, ktoré podoprú moju teóriu. Myslím, že aborigéni sú bratranci neandertálcov, ktorí v ostatnom svete dávno vyhynuli. Keď tých tvrdohlavých starcov v Kráľovskej akadémii presvedčím, že mám pravdu, všetky kosti vrátim späť.“

„Nebojíte sa hnevu mŕtvych?“

„Skôr sa obávam živých, ako mŕtvych,“ usmial sa Eric. „Síce mám pušku, ktorej sa zaostalí domorodci oprávnene boja, ale pred bumerangmi a šípmi nás neochráni. Čo mi pripomína, že si musíme pohnúť. Poď už!“

Eric vyrazil a James ho neisto nasledoval. Kým dorazili k stromom, slnko zapadlo a v buši sa začalo stmievať. V poslednom dennom svetle náhlivo prehľadávali stromy.

Austrálsky domorodci používali netradičný spôsob pochovávania. Svojich mŕtvych vyťahovali do korún stromov, kde sa nemohla dostať divoká zver. Až keď sa telo rozložilo a ostali len kosti, pochovali pozostatky na utajenom mieste.

James mal dobrý zrak, preto si všimol v korune stromu, asi pätnásť metrov pred nimi, tmavý podlhovastý predmet. Prišli bližšie a slabý hnilobný zápach im potvrdil, že sú na správnom mieste. James sa bál vyšplhať hore, preto na strom vyšiel Eric.

Hore to páchlo. Bol to vtieravý puch hnijúceho mäsa, ktorý sa nedá zameniť s akýmkoľvek iným smradom na svete. Na kostre viseli len zvyšky zoschnutých šliach a kože, väčšina už bola preč. Na temene hlavy ostalo pár chumáčov vlasov.

„Všetko v poriadku?“ opýtal sa polohlasne James.

„Áno, kostra je v perfektom stave,“ oznámil Eric a vytiahol nôž. „Prichystaj vak.“

Nožom oddelil posledné šľachy a začal pomocníkovi podávať kosti. Ten ich opatrne kládol do koženého vaku. Niekde v temnom buši sa ozval kvílivý zvuk. Obaja sa strhli a strnuli, pohľadom prečesávali tmavú krajinu.

„Dingo?“ nadhodil Eric pošepky.

„Možno,“ povedal James, ale očividne bol stále nervóznejší. Neustále sa rozhliadal po okolí.

„Mám pušku,“ pripomenul mu Eric, ale nervozita z jeho spoločníka akosi preskočila aj na neho. Kosti už nepodával opatrne po jednej, ale takmer ich hádzal vyplašenému miešancovi. Nakoniec ostala len lebka. Podal ju Jamesovi a už sa chystal zliezť.

Miešanec lebku chytil a prezrel si ju. Náhle vyľakane vykríkol, pustil vak aj lebku a rozbehol sa preč.

Eric bol okamžite na zemi.

„Stoj!“ zakričal za ním, ale vedel, že to je márne. Schmatol pušku a uvažoval varovne vystreliť do vzduchu, ale po chvíli sklonil hlaveň k zemi. Miešanec mal už dlhšiu dobu nervy na prasknutie. Niečo ho na smrť vyľakalo a podľa všetkého sa len tak ľahko nezastaví. Eric za ním pozeral, kým úplne nesplynul s tieňmi.

„A som na to sám,“ vzdychol polohlasne.

Zohol sa pre vak s kosťami a lebku. Pozrel na ňu, ale nevidel nič zvláštne. Vložil lebku do vnútra a vak dobre uzavrel. Potom sa vybral na východ, smerom, z ktorého prišiel. Mal by mať radosť, že má kompletnú kostru, teda dôkaz svojej teórie, ale akýsi vnútorný nepokoj mu nedovolil radovať sa a príliš často jeho pravačka blúdila k pažbe pušky.

Spomenul si na Alfreda, svojho syna. Na prvej výprave pomenoval po svojom synovi prameň a o rok neskôr, na deň presne, sa jeho syn na opačnej strane zemegule utopil.  Vždy ho z toho mrazilo, ale tvrdenia aborigénčanov, že to spôsobili duchovia Austrálie, odmietal. Dnes v noci nebol tak silne presvedčený, že šlo len o zhodu náhod. Niečo smrdelo v štáte dánskom.

V buši sa medzitým úplne zotmelo. Bola to tma, akú Štokholm so svojím pouličným osvetlením už dávno nepoznal. Na kilometre ďaleko žiaden zdroj svetla, len miliardy jasných hviezd nad hlavou. Spočiatku postupoval veľmi pomaly, ale keď sa nad obzor vyhupol mesiac, mohol zrýchliť.

Raz začul vytie divokých dingov, ktoré priniesol vietor z veľkej diaľky, inak bola noc pokojná. Kosák mesiaca putoval oblohou a on putoval s ním.

Potom sa z bušu ozval ten podivný zvuk, ktorý vydávali aborigéni hrou na digderidoo. Ten zvuk bol tak cudzí, že v celom ostatnom svete neexistovalo nič, čo by ho aspoň trochu pripomínalo. Eric by to nikdy nenazval hudbou. Už si bol istý, že domorodci sú blízko a bol rád, že nevystrelil a neupozornil na seba. Keby ho domorodci našli na posvätnom území, boju by sa nevyhol.

Skeleton Hill síce nechal za sebou, ale problémy tak celkom nie. Stále mu hrozilo nebezpečenstvo. Ak by domorodci zistili, že nesie kosti jedného z nich, došlo by na krviprelievanie. Kým nad tým uvažoval, ozvali sa tri ľudské výkriky a hudba zmĺkla.

„James?“ zašomral si Eric popod nos. Bol by prisahal, že to bol jeho hlas.

Chvíľku uvažoval, že by mohol vyraziť smerom z ktorého prišiel výkrik, ale nápad rýchlo zahnal. Bolo by to šialenstvo. Nech výkriky znamenali čokoľvek, nebola to už jeho starosť - James ho predsa opustil. Prežehnal sa a pridal do kroku.

Ako narastali kilometre medzi ním a Skeleton Hill, vracala sa mu rozhodnosť a logické myslenie. Uvedomoval si, že ak pôjde celú noc, cez deň bude musieť spať. Ak sa vyspí teraz, bude môcť kráčať celý deň. Cez deň mohol kráčať rýchlejšie, cez noc si mohol oddýchnuť lepšie. Rozhodol sa utáboriť.

Zložil sa k červenkastej skale, ktorú obklopovalo pár kríkov. Bol to biedny tábor, ale lepšie než spať na otvorenom priestranstve. Ľahol si na zem, nabitú pušku položil na dosah ruky a hlavu položil na kožený vak. Pozorne počúval zvukom krajiny, ale nepočul nič, čo by nasvedčovalo prítomnosti domorodcov. Hľadel na hviezdnaté nebo, keď sa ponoril do nepokojného spánku.

Zdal sa mu sen...

Hral sa s Alfredom na brehu jazera Sorresk. Listy stromov boli žlté a vlnili sa v jesennom vetre. Bol to chladný jesenný deň, ale jemu bolo príjemne, pretože bol so svojím synom. Pre tú chvíľu bola zabudnutá jeho vedecká kariéra, Alfredova smrť a hrozba zo strany domorodcov.

Potom sa snový svet zmiešal s realitou. Na brehu jazera, v lístí a tráve, našiel Alfred lebku. Eric zamrel hrôzou, ktorá sa ho zmocnila pri tom pohľade. Okamžite lebku spoznal a vedel, že sa deje niečo zlé. Vytrhol lebku z Alfrédových rúk, akoby bola jedovatá a mohla uškodiť.

Pozrel na ňu a hneď vedel, čo Jamesa vystrašilo. Aj on mal chuť predmet zahodiť čo najďalej a pochovať spomienku naň v najskrytejších zákutiach podvedomia. Z hlbín lebky na neho hľadeli oči.

Zaliala ho akási snová hrôza, úplne ho opantala a on zrazu nedokázal od tých zlých očí odtrhnúť zrak. Oči sa pohli, lebka sťažka zavzdychala, akoby sa niečo bolestne dralo von z nej.

„Uteč,“ počul vystrašený hlas svojho syna, ale nedokázal mu odpovedať.

Z lebky sa ozval dunivý chrapot, akoby sa niečo s vypätým všetkých síl a za veľkej bolesti po storočiach nadýchlo.

„Uteč!“ zajačal Alfréd a Eric počul, ako jeho syn beží preč.

Potom sa tie zlé oči pohli. Chrapot sa zmenil v pravidelné dýchanie. Erica napadlo, že by mal vziať kameň a rozbiť ju - snáď by to pomohlo - ale nedokázal pohnúť ani prstom. Tie oči ho úplne pohlcovali, prepadal sa do nich ako do bezodnej jamy.

„Znesvätil,“ ozval sa dutý hlas.

Eric cítil, ako mu celé telo brní. Začal sa dusiť. Mal pocit, že leží dva metre pod zemou, v hlbokom hrobe, kde je ticho, tma a nedostatok vzduchu. „Si zatratený... sme všade... nikdy neutečieš...“

V bolestiach klesol na kolená, zlomyseľne sa smejúcu lebku stále zvierajúc pred sebou. Pľúca mu bolestivo signalizovali, že potrebujú vzduch, ktorý sa mu z nejakých príčin nedostával. Nie, nebol to už sen, bolo to skutočné.

Eric Mjöberg vedel, že zomiera.

Vypadol z tela do tmy a letel priestorom. Bolo to rýchle... Eric cestoval rýchlosťou, aká je pre fyzické cestovanie nemožná. Nepredstaviteľné priestory vesmíru sa okolo neho mihli v zlomku sekundy a on sa ocitol na mieste.

Hneď ho zaujalo množstvo bytostí, ktoré Eric nikdy nevidel. Niektoré vyzerali ako ľudia, ostatné nepripomínali nič, čo kedy pred tým videl. Ich spoločnou črtou boli výrazné oči, ktorými - ako cítil - mu mohli vidieť priamo do duše. Zdalo sa, že medzi sebou sa dorozumievajú bez slov.

Eric bol fascinovaný. Nič podobné nikdy nevidel, nič podobné nikdy nezažil. Uvedomil si, že ľudia zo Zeme sa s nimi nemôžu porovnávať. To bolo... nemysliteľné.

Potom pocítil tlak a on vedel, že musí odísť. Neznáma sila ho vtiahla späť do jeho tela.

Eric sa zhlboka nadýchol. Chvíľu neveriacky hľadel na hviezdne nebo, potom si sadol a zaryl hlavu do dlaní. V hlave mu vírili myšlienky, ktoré nedávali zmysel. Jedno vedel určite - nebol to sen ani halucinácia, bolo to skutočné.

Pozrel do trávy, kde ležala lebka. Nebola vo vaku, kde ju nechal, čo bol pre neho ďalší dôkaz. Eric Mjöberg sa rozhodol.

Lebku vložil do vaku, ktorý si prehodil cez plece a vyrazil späť ku Skeleton Hill. Bol unavený, ale rozhodol sa kosti okamžite vrátiť na svoje miesto. Opäť kráčal na západ, tento raz mu do očí svietil klesajúci mesiac.

Keď spoznal kontúry Skeleton Hill, slnko sa vyhuplo spoza obzoru a zasvietilo mu do chrbta. Všimol si, že všade stoja tmavé postavičky. Ešte včera by sa otočil a odkráčal preč, ale dnes nie. Dodal si odvahy a pokračoval priamo k pohrebnému stromu.

Aborigéni sa nehýbali. Stáli v buši, opretí o stromy alebo luky, niektorí sedeli v tráve a na skalách. Eric videl ich divoké tváre, nahé telá a biele ornamenty na čiernej koži. Boli to tí divokí domorodci, posledné zvyšky nedotknuté civilizáciou. Všetci naňho pozerali, mlčky za ním otáčali hlavy. Ericovi na čele vystúpil pot.

Keď bol asi desať krokov od pohrebného stromu, z trávy vstal starý domorodec. Pomáhali mu dvaja mladší, pretože mužovi sa triasli údy a dýchal sťažka. Uprel na Erica slepé oči.

„Oznámili nám, že prídeš.“

Eric vedel, koho myslí.

Ľuboš Bebčák, 2013

Kontakt