Krvavá čest

Antológie Ondreja Jireše nie sú v českom a slovenskom fandome novinkou. Čas psanců, Legendy české fantasy, Pod kočičími hlavami sa už nejakú dobu povaľujú na drevených policiach kamenných kníhkupectiev, prípadne vyskakujú v ponuke internetových obchodov. Jednoducho každý fantasy-pozitívny čitateľ už zaregistroval poviedkové antológie od (prevažne) českých spisovateľov, ktoré má na svedomí Ondrej Jireš.

Ten v roku 2005 otvoril antológiou Písně temných věků voľný cyklus Fantastická historie. Táto zbierka poviedok mapovala temné obdobie európskych dejín, ktoré končilo rokom 1000. V roku 2009 uzrela svetlo svetla druhá časť cyklu, temná Memento mori (pamätaj na smrť). Tá mapovala nástup novoveku a zožala veľký úspech. Krvavá česť dostala za úlohu vybudovať most medzi týmito dvoma obdobiami. Je to most zbudovaný z bledých kostí, poctivej ocele kalenej v krvi, ktorý drží pokope nemalá dávka mágie.

Antológiu otvára Leonard Medek, jeden z najplodnejších spisovateľov českej fantastiky. V poviedke Život za život zinscenoval stret dvoch kultúrnych okruhov, ktorý sa v stredoveku len ťažko mohol odohrať. V jeho poviedke poslední z Vikingov priplávali do přemyslovského štátu krátko po treťom pokuse vyvraždiť veľmožský rod Vršovcov. Jeden z posledných, Kuneš Vršovec, sa spriahne s cudzincami. 

Aj keď ich ciele sú rôzne, spája ich nevôľa proti ukrižovanému, ktorý vytláča z Európskych krajov staré sily. Pocit zmeny je z poviedky silno cítiť, aj keď sa k slovu dostávajú de facto len pohanské sily (severské aj slovanské). V polovici poviedky začne väčšinu príbehu opisovať iná postava, Bořej, čo trochu narušuje súdržnosť deja. Poviedka končí celkom náhle a človek sa nemôže zbaviť pocitu, že príliš veľa ostalo nedopovedaného. Medek načrtol veľkolepé kulisy, medzi ktoré zasadil malý príbeh, len takú dobrodružnú etudu.

Ale o epické príbehy nie sú čitatelia ukrátení. Dokazuje to hneď druhá poviedka (možno skôr novela) Saladinova lampa, ktorá sa odohráva pod horúcim slnkom svätej zeme. Stretne tu Renaulda z Chatillonu, Raimonda z Tripolisu, Gerarda z Ridefortu, či Baliena z Ibelinu - všetky mená sú známe z Kráľovstva nebeského. Lenže na rozdiel od amerického filmu sa Martin D. Antonín verne drží historických faktov, čím výrazne boduje u stredovekých nadšencov.

Hrdinom príbehu je opäť Čech, tento krát Drslav Hrot, kresťanský rytier so všetkým čo k tomu patrí. Okrem peňazí. Do svätej zeme prišiel prevziať otcove dedičstvo, avšak od začiatku má smolu na podivné stretnutia. Cesta za dedičstvom sa po skvele opísanom súboji s pokrvným príbuzným zvrtne a Drslav sa dostáva k Chudobným ochrancom Krista a chrámu Šalamúnovho, ktorí sú známejší ako templári. Napínavý dej s nečakanými zvratmi nenechá čitateľa ľahostajného, atmosféra doby načisto pohlcuje a rytier Drslav so svojím neústupným zmýšľaním chtiac-nechtiac prirastie k srdcu. Niekde uprostred som už bol presvedčený, že pôjde o najlepší počin v zbierke. Všetko vrcholí pri Hattíne, v najväčšom súboji Saracénov s križiakmi... V Saladinovej lampe si čitatelia užijú presne taký stredovek, aký si dnes predstavujeme.

Čitateľnú Saladinovu lampu vystriedal príbeh písaný archaickým perom. Nie je dynamický, skôr zádumčivý. Vilma Kadlečková totižto nestavila na epické bitky a duely rytierov. Poviedka Starýma očima, za tisíc let maľuje obraz anglicka v dobe tretej krížovej výpravy. Richard Levie srdce odtiahol s výkvetom tamojšieho rytierstva na tretiu krížovú výpravu, Sherwoodský les ovláda Robin Hood a jeho družina... ale nečakajte dobrodružný boj spravodlivých zbojníkov so skorumpovaným šerifom z Nottinghamu. Na pozadí ošúchanej legendy sa odohráva úplne iná dráma. Hlavnými postavami v nej sú Malý John, Guy de Gisbourne a keltská bojovná kráľovná Boudica.

Priemerný príbeh sa po desiatkach stránok stáva výrazne nadpriemerným, keď vychádza najavo, že hlavného hrdinu pohlcuje šialenstvo. Navyše nie každý stojí na tej strane, ako sa od začiatku zdalo... Udalosti pred koncom dostávajú rýchly spád a finálny stret nedá vydýchnuť.

Řeka bola vyradená z antológie Písně temných věků (kde sa nehodila do časového rámca), aby bola zaradená do Krvavej cti. Autorka poviedky Alexandra Pavelková dej poviedky zasadila do svojho rodiska v okolí Zvolena. Príbeh na rozdiel od všetkých ostatných v antológii obchádza akciu veľkým oblúkom.

Odohráva sa v časoch panovania kráľa Bélu IV. Aj keď historici ho pokladajú za významného Uhorského kráľa, ktorý napriek nepriazni osudu posunul kráľovstvo vpred, Alexandra Pavelková na neho pozerá z inej strany. Príbeh opisuje vzťah dlhovekej víly rieky Slatina s uhorsko-mongolským miešancom Brankom a kráľom Bélom. Hlavný hrdinovia podľahnú zakázanej láske, ktorej od začiatku hrozí tragický koniec. Autorka vsádza na atmosféru, opisuje konflikt prírodných síl so snahou civilizácie všetko skrotiť a využiť vo svoj prospech. Poviedke Řeka sa v zásade nič nedá vytknúť. Je to poctivé remeslo, no za poviedkami Starýma očima, za tisíc let a Saladinová lampa zaostáva.

S Pavlom Renčínom som sa stretol po prvý raz v inej Jiráskovej antologii (Pod kočičími hlavami) a od vtedy si jeho meno dobre pamätám. Teraz zapôsobil opäť. Hněv Boží je „boží“. Možno najlepší z celej antológie. Svet zastihla morová apokalypsa, celá európska civilizácia zažíva sugestívny súmrak sprevádzaný (zapríčinený?) úpadkom mravov. Odohráva sa v najtemnejšej hodine, v morom spustošenom severnom Taliansku a opismi silne pripomína (predovšetkým na niektorých miestach) román In Nomine Mortis, ktorý mal u čitateľov veľký úspech.

Beštiálnym svetom prechádza vojak s poslaním, ktoré je čitateľovi odkrývané len kúsok po kúsku, zarovno s jeho minulosťou. Renčín pracuje s atmosférou apokalyptického sveta obratne, fantastické prvky používa spočiatku len v náznakoch, vďaka čomu čitateľ až do úplného konca nebude vedieť, čo je pravda a čo výmysel. Až záver poviedky dá jasnú odpoveď a celý príbeh stavia do nečakaného svetla.

V poslednej poviedke Doborská skála sa vrátime do Uhorska, tento krát k slávnemu kráľovi Žigmundovi. Hlavným hrdinom je Vlad Basarab (pozor nie slávny Vlad Tepeš, ale len jeden príbuzný z jeho krvilačnej rodiny), nemanželský syn valašského vojvodu Mircey. Ten podľahne strachu z nadchádzajúcej skúšky a uzavrie pakt s Lucifugom Rofokalom. Väčšina deja je potom sprostredkovaná prostredníctvom Moravského vladyku Jakuba, ktorý má Vlada v nadchádzajúcich bojoch chrániť.

Jan Č. Galeta hneď na prvých stranách zaujme originálnym nápadom, keď mladý šľachtic ťahá do pivnice rôzne ohavnosti, ktoré mu pomôžu vyvolať diabla. Žigmundova „krížová výprava“ do kresťanskej Bosny je ďalším plusom, pretože ide o tému sľubnú a u nás málokto vie že v stredoveku bola nejaká Bosna. Poviedku teda Galeta rozohráva veľmi dobre, ale napätie namiesto stúpania s každou stránkou klesá, až na poslednej stránke klesne blízko k nule. Ani Moravský vladyka, ani Vlad Basrab nie sú kto vie ako zaujímavé charaktery, ktoré by tento deficit zachránili. Paradoxne je najsympatickejšou postavou Lucifug Rofokal, zjavujúci sa v oblakoch ohňa. Našťastie poviedka končí skôr, než začne vyslovene nudiť.

Po toľkých vydarených antológiach je Ondrej Jireš osvedčená značka a jeho editorské pero zaručuje kvalitu. V Krvavej cti predostrel kvalitný výber poviedok, ktoré čitateľa zavedú do rôznych kútov sveta, ukážu mu rôzne podoby stredoveku a konflikty, ktorými bolo toto obdobie charakteristické (a nedá sa nevšimnúť, že všetkými príbehmi sa prepletá viera v ukrižovaného). Aj keď kvalita kolíše, žiaden z príbehov nenudí, zato niektoré prekvapia. Veľmi príjemne.

Hodnotenie: 90 %

Ľuboš Bebčák, 23. januára 2013, napísané pre Fandom.sk

Diskusná téma: Krvavá čest

Neboli nájdené žiadne príspevky.

Pridať nový príspevok

Kontakt