Letopisy Vukogvazdské družiny II

Stará múdrosť vraví, že kto sa bojí, nech nechodí do lesa. Dvojnásobne to platí o Čarohvozde a desaťnásobne o Vukogvazde. Že ste o takom lese jakživ nepočuli? Zdá sa, že ste prehliadli prvé Letopisy Vukogvazdskej družiny. A nečudujem sa vám. Na conoch im nikto reklamu nerobil, recenzií v tom našom československom fandome bolo napísaných hriešne málo a počtom predaných kusov sa zrejme tiež nemôžu chváliť… Ale určite sa môžu pochváliť stopercentnou spokojnosťou čitateľov.

Vukogvazd možno niekomu láme jazyk, ale je to úplne jednoduché slovo, ktoré sa dá preložiť ako Vlčí (vuko) hvozd (gvazd). A čo je to tá Vukogvadzská družina? Pár dobrodruhov, ktorí sa na konci prvých letopisov usadili vo Vukogvazde. Zarábajú si na živobytie plnením nebezpečných úloh, ktoré im občas prerastú cez hlavu. Vlastne väčšinou sú radi, ak vôbec vyviaznu živí. Pretože kým v prvých letopisoch im osud prial, v druhých ich namočí do poriadnych malérov.

Nečakajte klišé. Družina nejde za žiadnym konkrétnym cieľom, väčšinu času sa jednoducho snaží prežiť, a to je bez peňazí a známostí poriadne ťažké (podobnosť so slovenskou realitou čisto náhodná). Členovia družiny nie sú neporaziteľní. Zabudnite na Rogana, Koniáša alebo Geralta, ktorí si poradia s tuctom do železa zakutých zbrojnošov. Vukogvazdskí sú obyčajní dobrodruhovia v drsnom svete a zomierajú rýchlejšie než Starkovci v Búrke mečov.

Čitateľ sleduje dej očami družiníkov, ktorí sa pri jeho rozprávaní striedajú. Každá postava má iné zmýšľanie, priority a náhľad na svet, čo celému rozprávaniu vtláča punc uveriteľnosti. Napríklad taký Jokedit je skvelý bojovník a druh ako sa patrí, no stačí mu ukázať peknú ženu (alebo nahovoriť niečo o vysokej odmene) a všetko ide bokom. Zálesák Lopin je užitočný pre svoje všestranné zručnosti, no ničomu neprospieva jeho ľahkovážna povaha a náklonnosť k alkoholu. Malá kudúčka (rasa, ktorá vznikla krížením trpaslíkov a hobitov) Meoda ustavične frfle, no jej alchymistické zručnosti družine neraz prídu vhod. A barbar Rinvitovi má síce najviac pod čapicou, ale tajomná kniha, ktorú zo sebou vláči, nie je tak neškodná, ako všetkým tvrdí…

Čo celý príbeh korení, sú vtipné vyhlásenia, ktoré postavy kde-tu utrúsia. („Grog mě pomalu vláčel zpátky do lesa a naše výprava skončila neslavně. Na poli po nás zůstala jen krev a zlomenej kus šípu. Prostě obyčejný orlohorský pole.“) Vyvolávajú úsmev, niekedy dokonca úprimný smiech.

Jednou z chybičiek na kráse je slabšie vybudované napätie v prvej časti knihy. Sú tam pasáže, počas ktorých sa družina bez väčšej motivácie motá po meste. Ono tá motivácia družiny sa často mení podľa okolností, ktoré nastanú. V tom tkvie aj klad, pretože vývoj príbehu sa nedá predvídať.

Mená ľudí alebo miest sú skrz-naskrz nádherné. Poljana, Bukovina, Krain, Orlohor… Žiadne krkolomné skomoleniny, ktoré nemajú ani hlavu ani pätu, nedajú sa prečítať a už vôbec zapamätať. Sú naše (slovanské) a väčšinou skutočné. Tak napríklad Krasnaja Poljana je mesto v Krasnodarském kraji (východne od Krymu) v Rusku, Bukovina je bola historická krajina na pomedzí Rumunska a Ukrajiny.

Snáď najmocnejším esom, ktoré letopisy ukrývajú v rukáve, je ich svet. Je postavený na slovanskej, balkánskej a germánskej mytológii, rovnako aj väčšia reálií. Tvorcovia sa nepustili do tvorby sveta po prečítaní niekoľkých fantasy románov, ale ponorili sa do náučných kníh, ktoré sa zaoberajú stredovekom. A tvorili ho desaťročia! Reálie sú premyslené do najmenších detailov a keby niekto tento svet zhmotnil, pokojne by mohol fungovať ďalej. Z každej stránky je jasné, že všetko tu má svoje miesto, zmysel a nič nie je samoúčelné. Tvorcov musím pochváliť za hlboké znalosti vtedajšej doby. Za všetko spomeniem letmú zmienku o čiernej kuchyni. Viete čo je čierna kuchyňa? V stredoveku to vedel každý, dnes to vie len málokto a ja sám som sa týmto termínom vo fantastike ešte nestretol.

Na čo by bol „premakaný“ svet, keby sa po ňom neputovalo? Družina navštívi prístavné mesto Elien, ktoré svojím charakterom pripomína jedno z menších hanzovných miest. Toto miesto má snáď najväčšie čaro z celej knihy a pri čítaní som mal pocit, že sa skutočne prechádzam stredovekým mestom. Príbeh dobrodruhov zavedie na kupeckú loď, do divokého Čarohvozdu, kde rytiersky rád pevnou rukou šíri pravú vieru. Z divokého lesa družina zamieri domov, no najskôr musia dvakrát prejsť cez orlohorské priesmyky. Počas tohto prechodu siahnu postavy na samé dno svojich síl.

Celé Letopisy sú unikát aj preto, že si ich nevymyslel jeden pán. Všetko začalo v roku 1997, keď pár nadšencov začalo hrať Dračí doupě a prežité dobrodružstvá starostlivo zaznamenávali. Tie boli zverejňované na stránkach a nikto neplánoval, že by niekedy mohli vyjsť knižne. Lenže po kladnom ohlase sa tvorcovia rozhodli prepracovať ich do románovej podoby.

Je jasné, že pri hraní a písaní Letopisov sa tvorcovia bavili. Priaznivcom DrD čítanie Letopisov určite pripomenie ich starú vášeň a nám, ktorí sme nikdy hru na hrdinov nehrali, ostáva si len domýšľať, ako to všetko vznikalo.

Na záver zdôrazním, že Letopisy sú neprávom prehliadané. Je to áčková fantasy, pre mňa pútavejšia ako niektoré známejšie, ktoré tiež stavajú na reáliách slovanského stredoveku. Zo všetkých prečítaných diel mi svojou atmosférou najviac pripomínali Tolkienovho Hobita a Pána prsteňov. Autori nechcú predávať mačku vo vreci, preto je možné si na stránkach Letopisov prečítať prvé kapitoly.

Štyristopäťde­siatstranové druhé Letopisy Vukogvadzskej družiny vyčnievajú nad ostatnými tuzemskými románmi vypiplaným svetom, postavami ktoré prirastú k srdcu, a osobitým humorom. Originálna napínavá fantasy pokračuje príbehmi v ktorých tečie krv, kalí sa priateľstvo a gúľa sa súdok sleďov.

Hodnotenie: 95 %

Ľuboš Bebčák, 13. novembra 2013

Napísané pre Fandom.sk

Diskusná téma: Letopisy Vukogvazdské družiny II

Neboli nájdené žiadne príspevky.

Pridať nový príspevok

Kontakt